Choď na obsah Choď na menu
 


Najkratšia cesta do neba...

22. 8. 2010
Rýchlymi pohybmi si prečesala krátke vlasy, schmatla kabelku a kľúče, zamkla a nasadla do auta. Hlavou sa jej preháňala len jedna otázka. Čo sa stalo? Prečo bola jej mama taká nešťastná? Keď jej telefonovala, ledva rozumela vetám, ktoré zo seba vyrážala pomedzi vzlyky. Dúfala, že sa jej nepriťažilo. Predsa, jej mama mala už osem krížikov na chrbte, slabé srdce... Tereza dupla na plyn a ručička na tachometri ukázala 150. Vietor jej rozvieval vlasy, mušky sa priliepali na predné sklo, predbiehala autá... Keď sa ozvalo trúbenie, prudko zabrzdila. "Musím sa upokojiť. Musím, veď... možno sa nič nedeje," utierala si trasúcimi rukami pot z čela a náhlivo sa ospravedlňovala vodičovi čierneho auta. Znovu naštartovala a tentoraz pomalšie zamierila do centra mesta Nitry. Zaparkovala, pozdvihla zrak k bielemu činžiaku... Nič nenaznačovalo, že na siedmom poschodí by sa malo diať niečo nepríjemné. Vyviezla sa výťahom až hore a zazvonila. O chvíľu jej otvorila stará žena. Tvár mala prepadnutú a zvráskavenú, protézu nemala a tie oči... Červené a mŕtve. "Mami, čo sa stalo?" vkročila Tereza dnu a chytila ju za ľadové ruky. "Ach, Tereza," rozplakala sa starenka a schúlila sa v dcérinom náručí. Teraz potrebovala cítiť istotu, nasať z niekoho pokoj a silu, lebo to, čo ju postihlo, celú jej rodinu... Nechcela to nikdy zažiť. "Mami," hladkala ju Tereza po pleciach a odvádzala do obývačky. "Prosím ťa, upokoj sa a pekne mi povedz, čo sa stalo." "Miška... Miška..." Terezu zamrazilo. Bože, hádam sa jej len niečo nestalo?! Išla na služobnú cestu, v najbližších dňoch sa mala vrátiť... "Ona... ona je... mŕtva." Mŕtva! Mŕtva! Mŕtva! Toto slovo, konečné, zvestujúce len slzy , smútok a beznádej, sa odrážalo od stien, vyškieralo sa týmto dvom ženám priamo do očí... "Ale... to... to nie je možné! Miška," krútila odmietavo hlavou šokovaná Tereza. Bolo to prirodzené. Prečo by mala zomrieť? Veď bola zdravá ako rybička, nič jej nechýbalo, mala správnu životosprávu... Chýbal jej síce manžel, ktorý pred tromi rokmi zomrel na infarkt, ale... "Cestou naspäť... do nej... niekto... narazil. Treba ju... treba ju identifikovať," máčala si starena slzami blúzku. Nie! Nie! Nie! opakovala si v duchu Tereza, nechávala voľný priechod slaným slzám. Vnútro jej ovládala bolesť. Trpká a spaľujúca. A strach. Čo teraz bude s jej neterou? Andrea má pätnásť, je v tom najzraniteľnejšom veku, hormóny ňou hádžu odušu, potrebuje pevnú ruku. Potrebuje starostlivosť. Niekoho, o koho sa môže oprieť. Niekoho, kto si ju pritúli v najhorších časoch. Niekoho, kto jej bude fúkať boliestky. Potrebuje svoju mamu. Len tá vedela, čo má najradšej. Že kým ju nepobozká na dobrú noc, nezaspí, že kura zje len bez kožky, že zbožňuje hrubú vrstvu masla na chlebe... Len Andreina mama poznala dcérine tajomstvá. Prečítala si ich v jej očiach, hoci sa jej Andrea nikdy nezverila. Len jej mama mala túto schopnosť a jej už niet. Niet jej teplých dlaní, jej príjemného smiechu, jej zábavných historiek... Andrea zostala sirotou v jednej sekunde, kvôli nejakému vodičovi... V Tereze sa zdvíhala vlna hnevu. Keby mohla, zabila by ho. Len on to má na svedomí! Len on! Miška vždy jazdila opatrne. So smiechom vždy každého presviedčala, že pomaly ďalej zájde. "A čo Aďka?" šepla Tereza do ticha. "Už to vie. Ach, je to strašné... Od rána... len sedí na posteli, nehýbe sa... neodpovedá mi... Bojím sa o ňu." "Pôjdem za ňou," rozhodla sa Tereza náhle. Potichučky otvorila dvere do detskej izby, ktorá ešte kedysi patrila jej. Dievča so svetlými vlasmi sedelo na posteli, hlavu malo opretú o kolená, prázdny pohľad upieralo do okna... Nedávalo najavo, že vie o tetinej prítomnosti. "Andrejka," podišla k nej Tereza a objala ju. Jej neter nereagovala. Tereza sa odtiahla, prizrela sa jej... Andreinu tvár zdobili slané potôčky, pery sa jej triasli... Vyžarovala z nej bezmocnosť, zúfalstvo... Slzy pomaly stekali po jej lícach, dopadali na deku, kde vytvárali tmavé mapy... Stačila sekunda a obe ženy prepukli v plač, zúfalo sa objímali, potrebovali cítiť, že srdce tej druhej ešte bije. Že nie sú celkom samy na svete. "Prečo ma musela opustiť aj ona? Toľko som jej toho nestihla povedať! Ako ju ľúbim! Ešte v deň jej odchodu som ju hnevala tým, že si nechám vytetovať na rameno nadávku... Bože, mami..." Andrea si zakrývala tvár rukami, triasla sa od potláčaných vzlykov. "Andrejka, no tak, neplač," tíšila ju Tereza, hoci sama len ťažko zadržiavala slzy. "Skús to zobrať tak, že odišla najkratšou cestou do neba. Nemusela trpieť, nič ju nebolelo... len sa tak stalo. A myslím, že mám pravdu, ak poviem, že určite nemyslela na nič zlé. Len na to, ako ťa má rada! Bola si to jediné, čo mala! Tak sa tým nesužuj, prosím." "Ale ja ju tu chcem! Chcem, aby po mne kričala! Chcem, aby mi zakazovala chodiť na diskotéky! Prikazovala, že mám vyniesť smeti! Ja nechcem, aby bola zahrabaná v zemi! Načo mi je mŕtva mama? Načo?!" kričala Andrea zúfalo. "Aďka..." "Chceš povedať, že nemám pravdu?" "Istým spôsobom máš..." Andrea, akoby vyfučala, zosunula sa späť na posteľ ako handrová bábika... "Pôjdeš ku mne." Andrea zodvihla hlavu: "Bývať?" "Áno. Mám predsa dosť voľných izieb," trpko sa pousmiala Tereza. Nikdy sa nevydala a teraz to už vôbec neprichádzalo do úvahy. "Ďakujem," zašepkala Andrea vďačne a pritúlila sa k nej. Znovu jej vlhli oči... "Nemáš za čo." Nenechám ťa tu. Mama bude celé dni lamentovať a nariekať. Nakazí každého svojím zúfalstvom. Veď už teraz zostarla o ďalších desať rokov. Bojím sa, že ten zármutok neprežije. Miška bola odjakživa jej miláčikom... A teraz jej niet. Opustila si nás... Bez rozlúčky, bez jediného slova. A Andrea... tá sa teraz musí pretĺkať životom bez teba... Ach, Miška! Keby Tereza mohla, vrátila by čas. Urobila by pre to všetko. "Nemáš za čo," zopakovala šeptom. "Postarám sa o teba."
 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.