Choď na obsah Choď na menu
 


Nevzdávaj sa...

28. 7. 2010
Konečne všetci odchádzajú z domu. Michaele to vyhovuje. To, čo sa chystá vykonať, nepotrebuje žiadnych svedkov. Podíde k oknu a spoza záclon pozoruje rodičov, nastupujúcich do auta. Zahučí motor a auto mizne v diaľke. Michaela, nahnevaná na celý svet, vojde do kuchyne, nadýchne sa a otvorí zásuvku s jednotlivými nožmi. Vyberie prvý. Nie, tento nie je ten pravý. Potrebuje nôž dlhý, tenký a ostrý. Taký, ktorý sa zaborí do ruky zľahka a otvorí jej cestu k životu bez bolesti, bez jej otravných spolužiakov, ktorých jediná náplň dňa je šikanovať ju, dennodenne jej brať desiatu, rozhadzovať knihy, trhať zošity, pľuť po nej, osočovať ju, ponižovať málo vyberanými slovíčkami... Životu bez rodičov, ktorí sa večne hádajú, uprednostňujú jej mladšieho brata, vyzdvihujú ho akoby to bol samotný kráľ a ju si nevšimnú, nech urobí čokoľvek. Chce vyjsť v ústrety životu bez zrady priateliek, ktorým záleží len na značkovom oblečení, na počte chlapcov, s ktorými chodila a skúsenostiach. Nie, pokrúti hlavou, tu už nemám čo robiť. Jediní ľudia, čo ma ľúbili, podporovali, odišli do neba. Nechali ma tu samu, bez pomoci, potĺkajúcu sa pomedzi bralá, ostne a oheň. Slzy jej máčajú tvár, dopadajú na čepeľ noža, ktorý ju má vyslobodiť z jej trápenia. Chytí ho pevne do ruky a hoci sa jej trasie, odhodlane ho priloží k zápästiu... „Buď dobré dievčatko, Miška,“ ozve sa jej hlas babky na smrteľnej posteli v Michaelinej hlave. „Nevzdávaj sa. Každý si nájde svoje miesto pod slnkom. Ver mi... Niekedy to ide ťažko, no všetko, čo má nejakú hodnotu a stojí zato, je schované a treba to vydolovať spod čiernej zeme...Možno budeš potiť krv a slzy ti budú tiecť tvárou, ale vedz, že keď to dosiahneš a tvoje úsilie prinesie plody, budeš šťastnejšia než ktokoľvek iný.“ „Babi,“ šepne Michaela sediac na zemi, „ja nevládzem. Chcem ísť za tebou...“ Pred očami sa jej znovu vynorí hnevom znetvorená tvár jej otca, vrieskajúca na celý dom a v zápätí dopadajúce úlomky fľaše na Michaelino telo...Všetky tie buchnáty, čo jej uštedril život... „Nevládzem,“ zašepká Michaela z posledných síl a zaborí nôž do zápästia. Vtom okamihu pocíti vnútrotrhajúcu bolesť a zároveň sladký pocit vzletu...Opustenia vlastného tela. Pozerá na krv, stekajúcu po jej rukách, stehnách, cíti jej teplo...vlhko... Znovu si zareže do predlaktia a krv jej vystrekne na tričko. Michaely sa na malú chvíľu zmocní nevoľnosť, no potom sa s jemným úsmevom pomaly zosúva popri skrinke na zem. Hlava jej padá , oči doširoka otvorené... ešte stále dýchajú životom, dychtivo sledujú biele svetlo kdesi v diaľke...je stále bližšie...a bližšie...bližšie. V ušiach počuje zuniace tóny jemnej melódie, priťahujúce ju sťa magnet... Okolie sa plní krvou, posledný nádych a Michaela navždy odchádza zo sveta živých. Za sebou zanecháva svoj bezútešný život plný hádok, ponižovania, strachu, hnevu... Zanecháva všetko v nádeji, že tam niekde, kde sa usídli jej duša bude lepšie...Už sa nikdy nedozvie, že jej rodičia ju milujú, no ich prísnosť vychádza z tvrdej výchovy...Zanechá za sebou nejedno zlomené srdca chlapca, ktorý nenašiel odvahu vyjaviť svoje city...Zanechá na zemi svoj neobjavený talent v speve, tanci, v čomkoľvek. Všetko tu zostáva pripútané, len jej duša sa s ľahkosťou pierka vznáša miestnosťou, blíži sa k oknu a tanečným krokom zamieri k nebeskej oblohe. Nedozvie sa, že jej mama do nej ukrývala svoje sny, ktoré sa teraz zrútia, že jej život prestane mať zmysel bez svojej prvorodenej dcéry. Nedozvie sa... Premieňa sa na jemnú hmlu, sadajúcu každé ráno na zem... „Buď dobré dievčatko,“ ozve sa hlas jej babky na smrteľnej posteli, „nevzdávaj sa.“ Ruky sa jej trasú, mykajú sa akoby ten konečný rez chceli skutočne urobiť, no nedokáže to...Pomaly skladá zbraň, čo mala ukončiť jej život. Pud sebazáchovy vyhráva. Ten živý obraz, čo sa jej vytvoril v posledných okamihoch života jej povedal, že nič nie je stratené. Že vždy bude na tomto svete niekto, kto ju bude mať rád, kto ju bude podporovať, pre koho bude možno znamenať začiatok i koniec...Že vždy tu bude niekto, kto by pre ňu obetoval aj svoj vlastný život. V tomto, len kratučkom záblesku si uvedomila, že slnko vždy vyjde, objíme chladnú zem svojimi láskavými dlaňami...Nič nie je stratené, pokiaľ bude bojovať. Položí nôž na zem a v tej chvíli ju ovládne plač. Hlasný, neutíchajúci, oslobodzujúci, liečivý... Do trička sa jej vpíjajú slzy tak, ako ešte pred chvíľou v mysli jej krv... „Ďakujem, babi,“ povie tesne pred spánkom a schúli sa na dlážku...
 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.