Choď na obsah Choď na menu
 


17.kapitola

26. 7. 2010
Kto? "Jeden chlapík, dlho sa mu páčila, no ona nemala záujem. Veď aj tak to bol chrapúň. Vyhľadal ju v lese, zrejme ju sledoval. Asi sa trochu posekali, tráva okolo bola obhorená a zakrvavená. Z Lilieninej hrude trčal obrovský nôž a ona sa priam kúpala v kaluži krvi!" Salliným telom otriasajú zúfalé vzlyky. Raniya, neschopná slova, na ňu zhrozene pozerá. Preto, že nemala záujem, ju zabil?! To je skutočne podlé, nechutné, zvrátené! Po prvýkrát jej zíde na um, že aj ona sa bude musieť pozhovárať s Jakom. Rýchlo tú myšlienku odoženie ako dotieravý hmyz. "Ach, teta Sally a čo sa stalo potom?" "Ja som sa psychicky zrútila, Elis ma musela odniesť späť pomocou kúziel. Potom zavolala Gellerta a vysvetlila mu, čo sa stalo. Takého nazúreného som ho ešte nevidela. Rozbehol sa von, odmiestnil sa a štyri dni sa neukázal. Po tých štyroch dňoch sa vrátil a oznámil nám, že vraha chytil a už viac nie je medzi živými." Na chvíľu sa odmlčí. "Použili na neho ten slávny trest s potkanom a rozžeraveným kutáčom. V Nurmengarde," v Salliných očiach sa fanaticky rozžiari. "To bolo jediné, čo ma na tom tešilo, že tak trpel, ako ja, hoci to sa vôbec nedá porovnať." Sally už len zhrbene pozerá do prázdna a Raniyu zhrýzajú pochybnosti. Nespravila chybu, že jej dovolila rozprávať celý ten nešťastný príbeh? Neuškodí jej to ešte viac? "Som unavená. A....je mi o niečo ľahšie na duši, keď som sa mohla takto vyrozprávať. Celé roky som to dusila v sebe. Vie to minimum ľudí. Vtedy nastal vo mne nejaký skrat a odvtedy to už nie som celkom ja. Zlatá Elis. Vždy sa o mňa postará, je mi oddaná, nezradila by ma. Varí mi elixír a utešuje ma, keď ma chytia tieto depresívne záchvaty. Nedopustím na ňu." Sally sa na mokrej tvári zjaví úsmev. "Aj ty si choď ľahnúť. Budem v poriadku, neboj sa," pohladí Raniyu po ruke. "Nie, nie, to je fajn, naozaj. Zostanem tu pri vás. Mne nerobí problém spať na stoličke. Spala som už aj na tvrdšom," pousmeje sa pri spomienke na tvrdú zem v Compiégnenskom lese. Sally sa na ňu zahľadí, no po chvíli jej viečka klesnú a upadá do liečivého spánku. Dnes už asi aj tak veľa nenaspím, povie si Raniya pri pohľade do okna. Svitá. Znovu sa púšťa do knižky. Hodiny plynú. Keď je slnko dostatočne vysoko, Raniya po špičkách vychádza von z izby a ide za Elis do kuchyne. "Pekné ráno, slečna Raniya. Dáte si croissanty, palacinky, kakao...?" "Aj tebe ránko, Elis, vieš čo, možno aj tie palacinky," usmeje sa na škriatka a usadí za stôl. Elis pred ňu predkladá sladučké palainky, ktorých vôňa priláka aj Severusa. "Á, dobré ránko,ďakujem," usmeje sa na Elis. "Vyspatá?" "Ani nie. Mala som dosť vážny rozhovor." "Pani vám to povedala?" pozrie Elis na ňu. Raniya prikývne. "Musí vám veriť. Niečím ste jej učarili." "Myslíš, že bude ešte dlho spať?" spýta sa po chvíli Severus. "Pani máva takéto doobedňajšie spánky. Nemusíte sa báť, len pekne choďte von," núka ich Elis. A tak po raňajkách odchádza pár do lesa na prechádzku. Predpoludnie strávia kúpaním sa vo vodopáde, na ich obľúbenom mieste. Všetok čas majú len a len pre seba. Keď je slnko úplne najvyššie, s úsmevom na tvárach a držiac sa za ruky, vyberú sa späť k bielemu domčeku. Po príchode ich čaká zeleninová polievka, z ktorej sa ešte parí a usmievavá Sally. "Zabavili ste sa? Žiaria vám očká. Ach, tá mladosť," zatiahne nostalgicky. "Kde sú tie časy, keď som mala na každý prst desať nápadníkov. No," tleskne rukami, "poďte ku stolu a najedzte sa, čo vám hrdlo ráči." Popri veselom obede si vymieňajú zážitky a skúsenosti, na stole sa striedajú múčniky, pečené mäso, piškótové torty. Keď sa konečne pozdvíhajú od stola, habity majú napnuté na prasknutie. "Och, teraz si tak ľahnúť a spať," zasmeje sa sýta Raniya. "Čože by si spala. Navrhujem nejakú spoločenskú hru," vyťahuje Sally zo skríň rachotiacu sedmu, človeče nehnevaj sa, pľuvadlíky. A tak štvorica trávi popoludnie so smiechom na perách, bavia sa ako už dávno nie. Vonku sa pomaly zmráka. Zrazu sa atmosféra v izbe trochu sčerí. Všetci zdvihnú hlavy a pred nimi sa zjaví ozrutná postava, mračiaca sa na nich. "Ach, Gellert, vitaj," zvískne Sally a vrhne sa mu okolo krku. Gellert ju pobozká na líce. "Dobrý deň, teta. Ahoj Elis," tľapnú si.Oči znovu uprie na zarazenú dvojicu. "Ach, to sú Severus Snape a Raniya Richmondová," predstaví ich Sally a obaja odzdravia. "Snape, Snape, to meno mi je akési povedomé," mrmle si ozrutný chlap. "Som učiteľ na Rokfortskej strednej škole. Pracujem pre Dumbledora." "Á, Albus, starý priateľ. Hm...a čo tu robíte?" "No, necháme vás osamote, máte si čo povedať." Sally aj s Elis vychádzajú z izby. Gellert si sadá na gauč oproti nim. "Posiela nás Albus Dumbledore s prosbou o pomoc. Eh...," odmlčí sa, "Lord Voldemort rozširuje svoje sily a my potrebujeme každú pomoc. A podľa Albusa ho dokážete zastaviť len vy." "Hmmm, drahý prasynovec," Gellertovi tvárou preletí ironický úškrn. "Zase to decko vymýšľa. Chce ovládnuť svet. A prečo si myslíte, že práve ja by som ho mal zastaviť? Nie som všemocný." "To nie, no ste jeho prastrýko, rodina..." "Nie je rodina ako rodina. Vari mi to má dodať sily?" skočí mu Gellert do reči. "Vravíš, že ťa posiela Albus? Priblíž mi to." A tak Severus začne rozprávať o všetkom, čo Voldemort vykonal, predovšetkým na škole,na Ministerstve, ako ich Albus poslal za ním so slovami, že je ich posledná nádej, zatiaľ čo Raniya sedí ako päť peňazí. Grindelwald jej naháňa hrôzu a predsa sa jej zdá lepší než Voldemort. Keď už Severusovi vyschne v hrdle, odmlčí sa a čaká na Grindelwaldovu odpoveď. Po krátkom tichu Gellert vyhlási: "Dobre, pomôžem vám. Tu máte tento prsteň," siahne do vrecka a vytiahne veľký pečatný prsteň zo striebra, "keď budte potrebovať moju pomoc, stačí k nemu priložiť prútik. Prsteň sa rozžeraví do červena a ja prídem." "Ďakujeme." "No, idem ja ešte za tetou Sally," zdvihne sa a vychádza z obývačky. "Vau, to teda bolo" vzrušene sa ozve Raniya. "Veru. A týmto sa končí naša cesta. Môžeme sa vrátiť domov," chytí ju za ruku. "Všetko sa vyrieši." Chvíľu si nadšene hľadia do očí. Za nimi sa otvoria dvere. Sally. "Deti, bude sa podávať večera." Obaja teda vstanú a kráčajú do kuchyne. Prestreté je pre štyroch. Gellert bude jesť s nimi. Na večeru majú bizónie mäso, ktoré priniesol. Keď dojedia, Severus sa ozve. "My pôjdeme. Vybavili sme, čo bolo treba a musíme to oznámiť Albusovi." "Škoda, že nemôžete zostať." "Aj nás to veľmi mrzí, bolo tu úžasne, teta Sally, no musíme. Ale sľubujem vám, že raz sa sem vrátime. Je tu nádherne a vy s Elis mi budete chýbať," pridá sa Raniya a objíme ju. Sally sa v očiach lesknú slzy. "Tak dobre, ale prídete ma ešte navštíviť." Obaja si pobalia svoj skromný majetok a Sally s Elis ich vyprevádzajú von. Naposledy sa objímu trochu sa vzdialia od domu. "Zbohom." "Pozdravte odo mňa Albusa," zavolá za nimi ešte Gellert. Prikývnu. "Vzhľadom na to, že nevieme, v akom stave je situácia na hrade, maj prútik pripravený." Severus chytí Raniyu za ruku a odmiestňujú sa. Po dopade na zem im udrie do uší mohutné ticho. Konečne doma. Pred nimi sa rozprestiera hrad s nespočetnými vežičkami. Rokfort.
 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.