Choď na obsah Choď na menu
 


20.kapitola

26. 7. 2010
Za oknom spievajú vtáci, slnko svojimi lúčmi šteklí Ranyiu. Pomaly sa preberá. Pozrie vedľa. Stéphani leží zababušená až po uši v perine, Raniya sa rozhodne ju nebudiť. Potichučky sa prezlečie a vychádza von z izby. Do nosa jej udrie prenikavá vôňa čerstvo upečeného chleba. Krása. Keby sa ma niekedy opýtali, čo je domov, odpoveď by znela Rokfort. Zvláštne, no vo Veľkej sieni nikoho niet. Žiaden učiteľ ani žiak. Pomaly podíde ku svojmu miestu,kde ju čaká chlieb s lekvárom a ešte teplé mlieko. No, čo, najem sa aj sama, povie si Raniya a s chuťou sa púšťa do raňajok. Naraz sa otvoria dvere a dnu vstúpi Jake. Ó, nie, zaúpe Raniya v duchu, no na jej prekvapenie, Jake podíde k nej so širokým úsmevom na tvári. "Ahoj." Raniya na neho skepticky pozrie. Čo sa tu usmieva ako slniečko na hnoji? Včera sa skoro rozplakal a dnes žiari naširoko-naďaleko. "Ahoj." Podozrievavo si ho obzerá. "Vyspala si sa dobre?" "No, myslím, že hej...ty?" snaží sa udržať priateľskú konverzáciu. "Aj ja. Počuj, čo keby sme sa dali znovu dokopy?" Raniyi takmer padne sánka. Čo sa mu porobilo? Veď...znovu? Nie! "Myslím, že včera sme si to vyriešili." "Áno," usmeje sa Jake a obzerá si ju. "Čo je?" "Nič,nič." Naraz ju schmatne. "Rozmýšľam, čo urobiť, aby si sa ku mne vrátila." V druhej ruke zviera nôž. Raniya naň vydesene pozrie. A to je zas čo?! "Čo mám urobiť? Mám zabiť seba....alebo teba?" Toto sa mi musí snívať! Otvor oči, Raniya, otvor oči! No darmo žmurká z celej sily, nič nepomáha. "Pomóc," zvreskne, vytrhne sa mu a beží k dverám. Niečo teplé na ňu dopadne. Teplé a mokré. Obzrie sa a výkrik jej zamŕza na perách. Jake si s výrazom šialenstva zabára nôž do hrude, červená horúca krv tečie po jeho tele, po Raniyi.... Zrazu sa spotene preberie na posteli. To bol len sen! Uľahčene si vydýchne, ešte stále je otrasená. Toto veru nie je dobre. Pred očami sa jej vynára obraz Lilien s nožom v hrudi i Jake. Strasie ju. Prečo musím mať takú silnú predstavivosť? Snaží sa upokojiť si divo búchajúce srdce v hrudi, obzerá sa okolo seba. Má pocit, akoby sa ocitla vo svojom sne. Za oknom je krásny deň, vtáčiky vyspevujú a Stéphani je až po bradu zababušená v perine. Tak toto nie. Potichu vyjde von do klubovne. Všetko tak ako aj vo sne. Nuž, ja dnes teda nikam nejdem. Vráti sa späť, sadne si na posteľ a čaká, kedy sa Stéphani preberie. "No konečne," vyhŕkne Raniya, keď jej priateľka konečne rozlepí oči. "Čo je," žmúri na ňu. "Mala som hrozný sen a keď som sa prebrala, všetko bolo navlas rovnaké." "Priblíž mi to," spustí Stéphani nohy z postele, pošúcha si oči a pozrie von. Je úžasný deň na zalietanie si. Raniya jej vyrozpráva celý svoj sen. Kamarátka na ňu len hľadí: "Teda, ty máš riadne akčné sny." "To nie je smiešne. Všetko je tak isto." "Vari si nemyslíš, že by sa Jake len tak dopichal? Vždy mi pripadal trochu spomalený, ale hlúpy nie je. Raniya prestaň, robíš si hlavu z toho, z čoho nemusíš." "A čo ak mi chcel ten sen niečo povedať?" "Čo také?" "Ja neviem," pokrčí plecami. "Pozri sa, nikto sa nebude pre nič zabíjať. A teraz sa už pozbieraj," vyzve ju už oblečená Stéphani a tak vychádzajú spolu von. "Počkaj." Raniya sa zastaví pri portréte a vystrčí hlavu, obzerá okolie. "Žiaden vrah s mačetou?"prevráti jej kamarátka očami. "Poď a nevymýšľaj." Vchádzajú do Veľkej siene. Nie je tam veľa ľudí, ale nie je ani prázdna. Veď je nedeľa. Sadajú si k čerstvému chlebu, vďačne sa napijú z krčahu. Dnu vstúpi Jake. Raniyi takmer zabehne, no nič sa nedeje, jej bývalý chlapec sa na ňu len zamračí a sadne na kraj stola. "To bolo prevratné," neodpustí si Stéphani poznámku. Raniya na ňu zazrie. Dnu vojde Severus. Preplachtí okolo nich akoby nič, venuje im len krátky úsmev. Jake stisne pohár až mu obelejú hánky. Raniya Severusa chvíľu pozoruje. Keď sa po rýchlych raňajkách vytratí, Raniya sa zdvihne, niečo zamrmle, načo Stéphani len s úškrnom prikývne a priam uteká. Za Severuom. Kráča prázdnou chodbou, keď tu ju stiahne nejaká ruka do dvier. Je ním niekto, kto má nežné čierne oči. "Severus." "Dobré ránko," usmeje sa, "čo takto menšia prechádzka po okolí?" "Výborný nápad. Poďme." "Chceš ísť takto?" prezrie si ju Severus. Má na sebe rifle a biely sveter. "A čo je s mojím oblečením?" chce vedieť Raniya. "Vonku je chladno." "Neboj, ja zvládam všetko," potiahne ho za ruku a o chvíľu už vychádzajú zo školy. Kráčajú vedľa seba, akoby boli len učiteľ a žiačka, no keby im niekto nazrel pod tričká, zistil by, že tam bijú dve horúce srdcia plné lásky. Keď zájdu dostatočne ďaleko od hradu a zahaľujú ich stromy, Severus si pritiahne Raniyu k sebe a nežne ju pobozká. "To je na dobré ráno." Ďalší bozk. "Tento je za včerajší večer." Ďalší bozk. "Tento za to, že si." "Zato, že ťa ľúbim." Ešte jeden. "Tento ti posiela jeden temný, ufrflaný učiteľ elixírov." Raniya sa zasmeje: " Odkáž mu, že jeho bozky chutia najlepšie. A tá prechádzka? Nebude?" Severus len pokrúti hlavou a tak sa vydávajú na prieskum. Zamrznutá tráva im vrždí pod nohami, čerstvý vzduch trhá pľúca. "Tu je november v plnej kráse a u tety Sally to vyzeralo ako leto v plnom prúde." "Máš pravdu. Tam možno zima ani nebýva. Neviem si predstaviť náš vodopád pokrytý snehom a zamrznutý." Ešte zo dve hodiny obdivujú srieň na Hagridovej chalupe, no potom zamieria dovnútra. Mráz im zachodí za nechty a obaja ešte majú iné plány. Pred žalármi sa rozlúčia a Raniya vystupuje po schodoch ku Dumbledorovej riaditeľni. Povie heslo, vystúpi po točitom schodisku a keď sa ozve ďalej, stlačí kľučku. Vybavím si to. "Však sa pôjdeš so mnou previesť na metle?" volá popoludní Stéphani na Raniyu. "Hm, na metle?" "Veď sa budeš len voziť, ja si trochu zacvičím." "Tak fajn, budem ti prihadzovať." Stéphani je kapitánkou Chrabromilského metlobalového tímu, no Raniyu to nikdy nelákalo, hoci ju viacerí volali. Vraj by z nej bola dobrá odrážačka, no ona uprednostňovala čítanie rôznych kníh, aj keď len málokedy to boli školské knihy- učebnice. Vychádzajú na ihrisko. Vetrík im rozfúkava vlasy. Obe vzlietnu na školských metlách, urobia zopár otočiek, Stéphani letí k obručiam, Raniya berie prehadzovačku a tréning sa začína. Raniyine presne mierené strely vždy skončia v priateľkiných rukách. Z 30 hodov nechytila len dva, čo je vynikajúce. Trochu sa popreháňali vo vzduchu, prehadzovali jedna druhej, striedali sa na poste strážcu, až kým neboli celkom unavené. Vtedy vyložili metly na plecia, kráčali do Rokfortského skladu, aby odložili metly a vydali sa obkľukou okolo hradu do klubovne, s tým, že Stéphani ukáže Raniyi, čo naposledy preberali na vyučovaní. "Zaujímavé, no veľa ste toho nebrali," uškrnie sa Raniya a prezerá si obrázky v knihe. Sú na nich ľudia s dvomi hlavami, s obrovskými chlpmi až po zem, čo im trčia z nosa. Som rada, že to s tým Dumbledorom klaplo, už sa neviem dočkať, povie si ešte Raniya v posteli a o chvíľu jej sadá spánok na viečka. Ďalšie ráno do seba narýchlo nahádzali raňajky a bežali von na hodinu starostlivosti o zázračné tvory. Hagrid na ne už čakal. Naoko im nahnevane pohrozil a potom sa ich spýtal, či vedia, čo za zviera je to na obrázku. Chabá hŕstka prítomných siedmakov sa nahrnula ku knihe, ktorú držal, no nik odpoveď nepoznal. Raniya sa prihlásila. Hagrid na ňu začudovane pozrel, pretože doteraz sa nezdalo, že by ju jeho hodiny nejako oslovili. "Áno?" "Je to kelpia. Neskúsených ľudí naláka na svoj chrbát, potom sa okolo nich omotá svojou hrivou ako liana, ponorí ich do vody, kde sa ich snaží utopiť. Premení sa na morského hada, zožerie ich a vnútornosti nechá plávať na hladine." Raniya sa veselo usmeje na Hagrida. Všetci na ňu vyvalene čumia. Raniya Richmondová takto na tejto hodine nikdy neodpovedala. "To bolo dobré, prisámvačku. Takže, Chrabromil získava 20 bodov." "Dobrá," šepne Stéphani Raniyi, keď sa učiteľ znovu rozrozpráva o nebezpečných tvoroch. "Tá cesta bola skutočne osožná." Takéto úspechy žala Raniya celý týždeň. Na OPČM vedela odpovedať na otázku, čo zaženie smrtochvata. "Expecto Patronum," povie priam unudene, no v duchu sa teší ako malé dieťa, že konečne aj ona získava body. "20 bodov." Na elixíroch pracovali na zložitom elixíre. Hoci sa Raniya neskutočne snažila, nestačilo to. "No dnes to bude na P," zapíše si Severus do notesa, podíde ku Stéphaninmu kotlíku. "Slečna Wiendorová, čo je toto? To je roztok do očí a nie elixír na odstránenie vyrážok," vyštekne a načmára si niečo do notesa. Celú hodinu sa mračí, hoci to môže byť spôsobené a skreslené rôznymi výparmi. "Tvoj milý má dnes zlú náladu," šepne Stéphani Raniyi do ucha. Raniya prikývne. "Vy dve tam vzadu, nebavte sa stále, lebo vám strhnem aj 50 bodov!" Niečo sa deje. Určite. Po zazvonení posiela Raniya kamarátku na prestávku a sama sa tmolí okolo lavice, kým všetci neodídu. Potom pristúpi k nemu. "Severus, čo sa deje?" spytuje sa jeho chrbta. Severus sa otočí: "Prečo? Stále s predsa niečo deje! Neboli by dejiny." "Ja sa pýtam vážne." "A ja ti vážne odpovedám." Ani na ňu nepozrie. Sklamanie sa rozrastá v Raniyinom vnútri. "Fajn," šepne sa náhlivo odchádza z triedy. Po chvíli ju niekto dobehne, schytí za ruku: "Raniya, prepáč. Nechcel som byť taký na teba. Necítim sa dobre." "To som si domyslela, no nemusíš si to vybíjať na mne. Tak? Čo sa stalo?" Severus najprv mlčí, akoby uvažoval, či to povedať, alebo nie, no potom..... "Voldemort napadol moju mamu. Je to skúsená a šikovná čarodejnica a tak sa jej podarilo ujsť, no má rozsiahle zranenia. Niekoľko odrenín, zlomenín, natrhnuté šľachy a roztrhané väzy. Dnes ráno mi to oznámili. Bojím sa, že....že zomrie." Hlas sa mu zlomí. V duchu sa hanbí sám za seba, za svoju slabosť, no svoju mamu mal vždy rád a teraz ho to zložilo. "Láska moja, neboj sa. Určite sa z toho dostane. Keď sa jej podarilo ujsť, tak je určite veľmi silná a nič ju tak ľahko nezlomí," objíme ho, nedbajúc, že ich niekto môže zazrieť. "Ďakujem," šepne Severus do jej vlasov. "Ďakujem ti." "Preto ste sa včera pri večeri všetci tak vážne tvárili?" "Áno," pozrie Severus na ňu, "zabil tam nejakých dvoch čarodejníkov a troch muklov. Dumbledora to riadne znepokojuje, veď koho by nie. Zdá sa, že budeme každú chvíľu potrebovať Grindelwaldovu pomoc." A už to začína. Voldemort chce ovládnuť svet, ničí ľuďom životy, rozvracia vzťahy.... "Pôjdeme do boja. Všetci. Nedáme sa. Spoločnými silami ho porazíme, uvidíš." Severus na ňu pozrie a venuje jej vášnivý bozk, plný vďačnosti, lásky, pochopenia. "Ani si nevieš predstaviť ako ťa ľúbim. Ty moje slnko. Moja ranná zora, moje všetko," vyznáva sa Severus a znovu ju pobozká. "Ďakujem, že ťa mám." "Nie, ja ďakujem, že ťa mám," privinie sa Raniya k nemu a v duchu sa zaprisahá. Nikdy ťa neopustím. Potrebuješ ma a ja budem vždy stáť pri tebe. Po chvíli sa rozlúčia, Raniya má ešte hodinu. V piatok sedí Raniya so Stéphani pri stole a raňajkujú. Trochu ju znervózňuje, že Jake na ňu neustále pokukuje. Prichádza sovia pošta. "Aha, prišla ti pošta. nejaká zelená obálka," ukazuje Stéphani na danú obálku. "Ktovie od koho je," otvára ju Raniya. V tej chvíli vie od koho je. Z obálky vystrekne žltá tekutina, zasiahne jej tvár a v okamihu cíti ako sa jej pokožka na tvári scvrkáva, syčí. Skríkne od bolesti, chytí sa za tvár. Oči jej idú priam vyskočiť, vyzerá ako starena, zuby jej trčia. Zdesená Stéphani odhodí nevinne vyzerajúcu obálku na zem priskočí k Raniyi, ktorá plače od neznesiteľnej bolesti. Vtom pribehne Severus. "Poď do nemocničného krídla." Rýchlo ju odvádza z Veľkej siene, ktorá sa otrasia smiechom. Z jednej strany. Jakove oči ju pomstychtivo sledujú.
 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.