Choď na obsah Choď na menu
 


26.kapitola

26. 7. 2010
Pohreb mal byť o tri dni. Raniya strávila tieto dni na ošetrovni. Madam Pomfreyová s ňou mala veľa starostí, lebo to vyzeralo, že Raniyu opustila všetka chuť do života. Nejedla, nepila, neprijímala žiadne lieky ani elixíry na upokojenie. Bezducho ležala na posteli sťa handrová bábika a pozerala do prázdna, veď časť z nej vytrhli a tá zomrela spolu so Severusom. Madam Pomfreyová na ňu so strachom dohliadala, aby si z tej mučivej depresie nič neurobila. Raniya medzitým tisíckrát oľutovala, že sa nebránila dostatočne. Bola to moja vina, že Severus zomrel! Keby som bola šikovnejšia, obratnejšia, stihla by som Chrisa prekliať a Severus by mohol žiť! Je to len a len moja vina! Toľko sme toho ešte nestihli prežiť. Severus, odpusť mi! Takéto výčitky zožierali Raniyinu dušu a nedali jej spať. Už niekoľko dní zvierala v rukách list, čo našla v Severusovom habite, no stále sa nemohla odhodlať otvoriť ho a prečítať. Pocit noža, zabodnutého do srdca pretrvával. Spod viečok jej neustále vytekali slzy. Za posledné dni ich vyplakala celé more. Na Albusa sa nemohla ani pozrieť, hoci bol za ňou niekoľkokrát. Jednoducho ho ignorovala. Neuvedomovala si, že aj iní trpia, cítia bolesť, že jej odmietaním nepomôže sebe ani iným. Keď ju prišla pozrieť Stéphani, rozplakala sa ešte viac. Vtedy k nej Stéphani pribehla, chytila ju za ruku a presedela pri nej celý deň. V deň pohrebu však konečne vstala z postele a trasúcimi nohami zamierila k dverám. "Slečna Raniya! Kam idete?" zavolala za ňou Poppy. "Na pohreb," odvetila odhodlane, hoci hlas sa jej trochu zatriasol. To je to posledné, čo môžem pre neho urobiť. Poppy si ju premerala, no nakoniec privolila. Vlastne bola rada akémukoľvek prejavu života zo strany svojej pacientky. Raniya zamierila do klubovne. Na chodbe nikoho nebolo, všetci takto skoro ráno ešte spali. Bola rada, aspoň nikoho nestrašila svojou bledou tvárou, kruhmi pod očami, mastnými vlasmi a habitom, ktorý na nej len visel. Bola nevyspatá, veď zopár nocí ani oka nezažmúrila. Vždy keď tak urobila, videla pred sebou ten hrozný výjav: Severus padá na zem a Chris sa šialene, víťazoslávne smeje. Kdesi zamraučala pani Norissová. Zmizni, daj pokoj! Šepne Tučnej pani heslo a vkĺzne do klubovne. Vyčerpane sa hodí do kresla a pozerá do vyhasnutého kozubu. Takto nehybne sedí, až kým sa všetci nepreberú. Chodia okolo nej po špičkách, ukradomky si ju prezerajú, šepkajú si. Podíde k nej Stéphani. "Tak ako?" "Pôjdem." Obe vedia o čom rozprávajú. O Severusovom pohrebe. "Asi nemám nič čierne." "Niečo nájdeme." Odchádzajú do izby, prehrabať sa v skrini. Nájdu čierne nohavice a čiernu čipkovanú blúzku. Raniyi sa to zdá príliš vyčačkané, no iné nemá a Severus si zaslúži slávnostnú rozlúčku. Stéphani jej pomôže do kúpeľne umyť si hlavu. Vlasy jej potom jemne rozčeše, aby jej v kučerách dopadali na plecia. Horko-ťažko sa navlečie do šiat a keď sa pozrie do zrkadla, oči sa jej znovu naplnia slzami. Teraz by ma mal Severus vidieť. Vyzerám ako strašidlo! "Vieš kde....?" opýta sa váhavo po chvíli. "Dumbledore spomínal, že v jeho pracovni," šepne Stéphani. "Mám ísť s tebou?" Raniya pokrúti hlavou a už smeruje k žalárom. Pomaličky. Každým krokom stráca odvahu. Keď už stojí pred dverami, má chuť sa zvrtnúť a ujsť niekam ďaleko. No druhá časť jej srdca ju nahovára, nech ide, kým patrí len jej. Potom už bude iba chladnej zemi. Stisne kľučku. Vchádza dnu. Všetko je tak ako aj bolo. Vie, že je tam, za tými dverami. Otvorí dvere, zalapá po dychu, no prinúti sa ísť ďalej. Severus leží v čiernom habite i v plášti v otvorenej truhle na posteli, oči už zavreté, na krku sa mu blyští retiazka s polkou srdca. Čierne vlasy má rozhodené na snehobielej poduške, na tvári akýsi spokojný úsmev. Akoby bol šťastný, že zachránil niekomu život, že tam kde je teraz je dobre a počká tam na svoju lásku. Bledá Raniya pristúpi bližšie. Hľadí na tú milovanú tvár, teraz bielu ako sneh, na pery, čo sú namodrasté, pohľad jej skĺzne na zložené ruky. Sadne si na posteľ a hlasno sa rozplače. Za Severusom, za svojou láskou, za svojím strateným životom. Cez slzy pozrie na list vo svojich rukách. Teraz alebo nikdy. Roztrasene otvára obálku. NA ružovkastom pergamene stojí: Moja najdrahšia Raniya! Je večer, slnko už dávno zašlo za vrcholky hôr a ja sedím pri svetle hviezd za stolom. Tak rád by som napísal to, čo k Tebe cítim! No na to nie je dostatok slov. Láska sa nedá vyjadriť slovami. Lásku môžeš len cítiť, dostávať a rozdávaním znásobiť. Raniya, Ty si vniesla do môjho života zlatisté lúče slnka. Netuším ako som mohol žiť, kým som Ťa nepoznal. Živoril som. Prežíval z jedného dňa na druhý a zanevrel na všetkých. Ty si ma vyslobodila z tých okov, z tej temnej väznice, kam som sa ja sám uvrhol. Zostúpila si ku mne ako anjel v jemnom opare a vyslobodila ma. Darovala si mi lásku. Láska moja, Ty si moja ranná zora. Si moje svetlo i moja tma. Si moje šťastie i moje trápenie. Si moja radosť i môj poklad. Si môj hlad i môj smäd. Keď sa pozriem do Tvojich nádherných zelených očí, ten jas v nich ma upokojí. Keď sa pozriem na Tvoje pery, viem, že všetko zlo pominie. Keď pozriem na Tvoje malé pehy, srdce mi napuchne z lásky a kričí: "To je ona! Anjel Tvojho života! Nežná labuť, čo rozprestrela nad Tebou krídla a stará sa o Teba, miluje Ťa. Len jednu vec si v živote želám. Navždy pozerať do Tvojich očí, držať Ťa v náručí a hľadieť na hviezdy, počúvať žblnkot nášho vodopádu a chrániť naše deti. Raniya, verím Ti, dôverujem. Si moje všetko a nikdy Ťa nechcem stratiť! Milujem Ťa a vždy aj budem. S láskou Severus. Kým Raniya príde na koniec, celý list je premočený od jej sĺz. Slovo S láskou sa rozpilo. Ach, Severus. Ty si chcel deti! So mnou! A bývať pri vodopáde! Aspoň niečo sa ti splní. A ja ťa budem navždy milovať. Obráti list a chvíľu nemo hľadí na čiernobielu kresbu. Ruža. Tak nádherne nakreslená, vytieňovaná, s dlhými tŕňmi, ovitá jedným lístkom, na ktorý dopadá slza. Je to niečo, čo Severus už nestihol svojej láske dať. Sedí pri ňom ticho, nepohnuto, až kým nepríde Dumbledore s nejakými zachmúrenými mužmi. Tí vezmú rakvu a vychádzajú z izby. "Cítiš sa lepšie?" položí Albus Raniyi ruku na plece. Mykne plecami. "Aj mne chýba," šepne Albus, podoprie ju a spoločne vychádzajú pred hrad, kde sú už zoskupení všetci čo zostali, i tí, ktorí v októbri odišli a spolu sa odmiestňujú k Dessirrée Artemis. Sally, Gellert a Elis na nich už čakajú. Smútočný sprievod, na čele so štyrmi, mrzuto sa tváriacimi čarodejníkmi, ktorí nesú rakvu, sa presúva lesom, k miestu Severusovho posledného odpočinku. K jeho milovanému vodopádu. Raniya to spomenula Dumbledorovi a ten urobil všetko pre to, aby sa splnilo to, čo si Severus kedysi prial. Byť pochovaný pri vodopáde, kde s Raniyou prežil najkrajší deň svojho života. Aj Sally prispela a prostredie znovu zmenila na krásne slnečné ako uprostred leta. Vedela ako to mal Severus rád. No Raniyi sa to zdalo ako výsmech. To slnko sa vyškiera jej zármutku! V jej duši je tma a dážď a predsa musí stáť v prekrásnej prírode, zaliatej svetlom a teplom! Pri trblietavom jazierku je už vykopaná hlboká jama, naukladané stoličky a malý starček, postávajúci pri hrobe. Prichádzajúci si sadajú na stoličky, Raniya, spolu s rodičmi, Stéphani a Dumbledorom kráča úplne dopredu, kde si s výrazom hlbokého zúfalstva sadne na stoličku. Na konci radu zastanú hudobníci a speváci a ovzduším sa nesie krásna ale clivá pieseň, priam nadpozemská. "Drahí prítomní," osloví prítomných starček, keď si všetci posadajú a hudba stíchne. "Zišli sme sa tu, aby sme udelili posledné zbohom tomuto odvážnemu mužovi, Severusovi Snapovi. Tento muž bol neuveriteľne smelý, obetoval vlastný život, aby zachránil svoju študentku. Postavil sa zlu priamo tvárou v tvár. Nenechal sa odradiť. Vytrvalo pracoval pre dobro, zisťoval dôležité informácie a nič zato nepožadoval. Často riskoval vlastný život, no svoju prácu si robil svedomito a zodpovedne. Severus Snape. Človek s veľkým Č. Muž s veľkým M. Zaslúži si našu úctu a obdiv. V našich srdciach zostane až naveky." Keď pozrel na sediacich, ktorí plakali z toho nádherného prejavu, sám si musel utierať oči. Odmlčal sa, aby nechal znovu priestor hudobníkom. Nech si uctia Severusa hudbou jemnou, pomalou, nežnou, no nesmierne smutnou. Potom vstal Dumbledore, predstúpil pred všetkých a vyhlásil: "Najopojnejšie sny sú tie, ktoré snívame s otvorenými očami. Snívame, že to, čo sa stalo sa zmení, že skutočnosť nebude taká boľavá. No nie vždy sa nám to môže splniť. Musíme sa naučiť niesť svoje životné prídely, tie ťažké kríže a veriť, že to dokážeme, že to prebolí. Všetko dobré i zlé sa pre niečo stane. Severus Snape bol náš najlepší učiteľ. Mal mnoho vedomostí a zážitkov skrytých v srdci i lásku, ktorú sa nehanbil prejaviť." Raniyi stekali po lícach slané slzy. "Smrť je len ďalším dobrodružstvom na našej životnej púti. Netreba sa jej báť. Severus teraz na nás pozerá a usmieva sa, tak prosím, neplačte. Určite by nechcel, aby ste sa trápili." Albusove slová však odporovali tomu, čo robil. Utieral si nos i oči. Ovzduším sa nieslo fúkanie nosov. Postupne všetci prichádzali k hrobu, každý hodil nejakú hrudku hliny do hlbokej a temnej jamy a s utrápeným výrazom odchádzali. Nakoniec zostali len Albus, Raniya s rodičmi, Sally, Elis, Gellert, Stéphani a starček. Raniya pozerala cez slzy na čierny mramorový náhrobný kameň, na ktorom bolo zlatým písmom vyryté. Severus Snape 15.2. 1975 - 24.12.2002 Od srdca k srdcu Pár slov a tak veľa znamenajú. Pozrela na Dumbledora, ktorý sa na ňu smutne pousmial. Zdá sa, že vedel o nich dvoch viac ako si myslela. Epitaf vybral on. Ona by toho nebola schopná. Pristúpila k hrobu, hodila dnu hrudku a šepla: "Zbohom, Severus. Zbohom, láska moja." Posledné slová pokropili rakvu a navždy sa prikryla ťažkou chladnou zemou. Spolu s ňou odišiel i kus Raniyinho srdca, pochovali ho spolu so Severusom. Raniyu chytila mama za ruku: "Poď, dievčatko moje." A Raniya sa celkom odovzdala starostlivosti matky. Nevedela, odkiaľ tuší, že jej vzťah k tomuto mužovi nebol len čisto profesionálny, že tam bolo aj niečo viac, niečo nežné, čisté a krásne. No keď pozrela na mamu s otázkou v očiach, zistila. "Mamy vždy vedia všetko." Vtedy Raniya objala oboch svojich rodičov. Nie je na svete sama. Ešte stále je niekto, kto ju má rád, kto sa o ňu bude starať a podporovať ju, komu na nej záleží. Keď večer v Rokforte zaspávala, posledná myšlienka, plná vďačnosti, patrila mame. Lebo mamy vždy vedia.
 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.