Choď na obsah Choď na menu
 


29.kapitola

26. 7. 2010
Raniyi však nebolo dovolené na druhý deň vyriešiť záhadu Stéphaninho zmiznutia, pretože odišla na poslednú plavbu svojho života. V tú noc pre ňu totiž prišiel anjel smrti. Jemne a ticho ju pojal za ruku a usmial sa na ňu: "Nemusíš sa ničoho báť." A Raniya vedela, že strach mať nemusí. Vyšli spoločne pred dom a zamierili k hviezdam. Chvíľu sa všade vznášal opar ľahučkej hmly. Obzrela sa, no anjela zrazu nikde nebolo. Snažila sa niečo zahliadnuť cez hustú hmlu, ale tá len pomaličky sadala na zem. Po nejakom čase sa rozplynula a Raniya zistila, že je na stanici King´s Cross. Na nástupišti deväť a trištvrte. Okolo nej postávalo mnoho ľudí, v tvári sa im zračilo očakávanie a dychtivá zvedavosť. Všetkým sa v hlave premietala jedna myšlienka. Čo tu robia? Kam pôjdu ďalej? Naraz sa pred nimi zjavila obrovská purpurová lokomotíva a všetci do nej automaticky nastúpili. Nik im to nekázal, nik im neukázal správnu cestu a predsa každý jeden vedel, že sa má vydať týmto smerom, že za tou ďalšou zákrutou čaká niečo nové zaujímavé, dobré a správne. Raniya si sadla do voľného kupé a prekvapene zadržala dych. V okne uvidela svoj obraz. Obraz svojej tváre, ktorá bola znovu pekná a mladá, bez jedinej vrásky, lemovaná hustými čiernymi kučerami. Na tvári jej žiarili veľké zelené oči a pery mala pootvorené od prekvapenia. Znovu bola tým mladým dievčaťom ako kedysi. Vlak sa naplnil a pohol vpred. Raniya si zvedavo prezerala spolucestujúcich, ktorí sa tvárili tiež trochu zarazene a predsa z nich sálala akási radosť a spokojnosť. Nik nevedel kam ide, čo ho tam čaká a predsa každého, vrátane Raniye, omámila bezstarostnosť a pokoj v duši. Za oknami sa mihali stromy tak zelené, ako ešte nikto nevidel, obloha tak modrá, ako by ju ani ten najlepší maliar nenamaľoval a tráva, vlniaca sa v jemnom vetríku. Keď zastali, Raniya netušila, koľko šli. Či päť minút alebo celý deň. Akoby sa čas zastavil. Vystúpila. Stála na niečom mäkkom a jemnom. Na oblaku. Zdvihla zrak a pred ňou sa zjavila nádherná vysoká brána zo zlata. Obklopoval ju jemný žltoružový opar. Úplne na vrchu, na zlatých pántoch, sedeli dve snehobiele holubice a ovzduším sa niesla nádherná nadpozemská pieseň. Pomalé, jemné tóny vyvolávali na tvárach prichádzajúcich úsmev a v duši šťastné vibrácie. Chvíľu plnými dúškami nasávali melódiu. Vtom sa brána otvorila, ožiarilo ich silné svetlo a nežný hlas ich vyzval: "Vstúpte dnu, dvere do Raja sú otvorené." Všetkým sa habity zmenili na snehobiele a vykročili do prekrásnej prírody, zaliatej slnečným svetlom, ktorá sa zjavila za bránou. Tráva zelenšia než kdekoľvek inde, kvety všade naokolo: ružové, žlté, červené, zlaté, biele, modré i fialkové. V sladkovoňajúcom vzduchu poletovali vtáčky a radostne si pospevovali. Čvirikanie sa ozývalo i z korún košatých stromov, kde si urobili hniezdočká. Stromy boli mohutné, zelené listy sa pokyvovali vo vánku a odhaľovali červené jablká, žlté hrušky, či zelenkavé dužinaté bobule hrozna. Stačilo sa načiahnuť a plod bol len ich. Tráva ich jemne šteklila na bosých chodidlách. Vzduchom sa niesla hudba, všetci sa tvárili šťastne i prekvapene, pretože v tej chvíli im boli vyjavené všetky tajomstvá i odpovede na otázky ich pozemského života. Raniya už vedela, že Stéphani tiež včera odišla do Večnosti a niekde tu na ňu čaká. Vtom ju zazrela. Jej hnedé vlasy by spoznala kedykoľvek a kdekoľvek. Hoci bola tiež v bielom, v tvári mala niečo, čím sa líšila od ostatných. Lásku a priateľstvo patriace len Raniyi. Pribehli k sebe a tuho sa objali. Srdcia im spievali od radosti. "Vitaj," usmiala sa široko Stéphani, vzala ju za ruku a ťahala hlbšie, do stredu Raja. Priviedla ju k rodičom, Sally i Elis, ktorá sem prišla spolu s ňou, len sa minuli. Dumbledore sa na ňu usmieval spopod brady tiež. Cítili, že ich nič zlé nečaká. Len šťastie a radosť. A predsa tu niekto chýbal. Niekto tak dôležitý. Darmo sa Raniya obzerala, nevidela ho nikde. "Choď ďalej. Priamo do stredu. Riaď sa srdcom," šepla jej priateľka s úsmevom a všetci prikývli. "Ďakujem." A tak Raniya kráča, míňa skupinky ľudí, ktorí sa zvítavajú po dlhej dobe odlúčenia. Obzerá sa, hľadá..... Prichádza do stredu Raja a presne na tom mieste stojí len jedna osoba. Tiež v bielom, pod veľkým stromom, obsypaným maličkými bieloružovými kvietkami. Je otočená chrbtom a predsa Raniya vie, že to môže byť len jeden človek. Len jeden. Ten, čo ju zasypal láskou. Ten, čo jej sľúbil večnú lásku. Ten, čo patril len jej. Ten, čo za ňu obetoval život. Severus Snape. Podíde k nemu, zastane o pár krokov ďalej a natiahne ruku. Vtedy sa Severus obráti a Raniyinu tvár ožiari jeho láska. Láska, ktorú si pre ňu uchoval vo svojom srdci dlhých 63 rokov, aby jej ju tu, vo Večnosti, daroval. Natiahne i on prsty a ich ruky sa spoja. Pocítia to teplo, od ktorého boli odlúčení. To teplo, čo im je teraz dopriate. "Raniya," šepne Severus a priblíži sa k nej. "Čakal som na teba dlho a tá chvíľa konečne prišla. Dával som na teba pozor, bol som tvojím anjelom strážnym, no teraz už môžeš byť so mnou. Teraz nám patrí všetok čas. Môžeme byť spolu naveky." Raniyi sa v očiach perlia slzy. No tentoraz sú to slzy šťastia. Nie smútku. Teraz je tam, kde smútok, strach a bolesť nemá prístup. Na mieste, ktoré ju konečne spojilo so Severusom. "Severus. Vždy som ťa milovala. Čas je láska, čas je dar a pretože je dar, nemali by sme ním mrhať, ale rozdávať ho, pretože nič nemá väčšiu cenu ako čas. Ja som svoj čas darovala ľuďom, ktorým som pomáhala, staral sa o nich.Teraz ho chcem darovať tebe. I svoju lásku som kedysi dávno dala tebe a nikdy nevzala späť. Moja láska bude vždy patriť len tebe. Pretože skutočná láska prežije všetko.Bolesť, straty i smrť." Obom tečú po lícach slzy a keď sa ich pery stretnú v horúcom bozku, pocítia ich slanosť. Slanosť, ktorá opäť spojila osud dvoch ľudí. Čakali na seba a dočkali sa. Ani na okamih svoju lásku neodložili. Verili, že sa raz stretnú a budú spolu. Verili, že sa znovu objímu. Verili, že sa pobozkajú, pretože obaja kedysi povedali: Milujem ťa a navždy budem. A tak ruka v ruke odchádzajú v ústrety novému životu bez bolesti, strachu a plného šťastia, radosti a lásky. Pretože zo všetkého, čo je večné, láska je najkrajšia a vždy tu bude. KONIEC
 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.