Choď na obsah Choď na menu
 


5.kapitola

26. 7. 2010
Moje nervy! prebleskne Raniyi mysľou, keď pocíti Severusove pery na svojich. Začne ho odtláčať. Severusa prekvapí jej náhle odstrčenie a spadne na zem. "Čo to robíte?" zvolá. "A čo vy?" zapiští Raniya s ešte stále stisnutým hrdlom. Rozkašle sa. "Zachraňujem vám život, ak ste si nevšimli. Nabudúce už budem vedieť," odvrkne Severus a žmýka si habit nasiaknutý vodou. "Prepáčte....ja...ďakujem," zahanbí sa Raniya. "Ja len, že ma to prekvapilo, nechcela som vás uraziť ani nahnevať. Ja,"vzdychne, "ďakujem vám, že ste mi zachránili život." Pozrie mu do očí. "To je v poriadku. Je to moja povinnosť a okrem toho, každý by urobil to isté," poznamená Severus. "Myslím, že by sme sa mali vzdialiť. Neviem koľko ho to zdrží na dne. Mimochodom, prečo ste mu liezli na chrbát?" pozrie prísne na Ranyiu. "Ja neviem....bol to taký nádherný kôň a ten pocit, keď sme cválali. Ako som mala vedieť, že ma bude chcieť zabiť?" bráni sa rozhorčene. "No neviem. Asi tak, že by ste vedeli, čo je to za zviera?! Bola to kelpia. Kôň, ktorý keď niekoho zláka na chrbát, pokúsi sa ho utopiť. Zmení sa na morského hada, potom ho zožerie a vnútornosti človeka plávajú na hladine," zvyšoval postupne Severus hlas, nevšímajúc si Raniyine chabé protesty, že jej je zle, nech prestane. "Veď to bolo aj v knihe o zázračných tvoroch v 6. ročníku! Vari ste tú knihu ani raz za celý ten rok neotvorili?" pozrel nahnevane na Raniyu, ktorá so zahanbením priznala, že nie. "Môžete ďakovať nebesiam, že som prišiel včas. A ešte ste aj prútik nechali pri brehu. To bola skutočne hlúposť," zhlboka sa nadýchol a snažil sa upokojiť. Prežila si toho dosť, len o vlások unikla smrti, nechce jej ešte pridávať. Ale keď ma tak naštvala! Nechcem ani pomyslieť, čo by sa stalo, keby neprídem! Dievčisko jedno nepodarené! "Tak poďme. Nájdeme si niekde miesto na prespanie. Nepôjdeme celú noc." Raniya sa postavila a len s námahou kládla nohu pred nohu. Kolená sa jej stále neovládateľne triasli, pri každom nádychu mala pocit, že jej v pľúcach ločká voda a hrdlo mala neustále stiahnuté. Do očí sa jej tisli slzy a ona robila všetko pre to, aby sa nerozplakala. Bola to jej vina a bola si toho aj vedomá. Nemala nikam ísť, mala Snapa poslúchnuť, ale keď to nutkanie bolo silnejšie ako ona. Určite ma zhypnotizovali jeho oči, hnevala sa Raniya a po očku sledovala Severusa. Zdal sa jej znepokojený. Severus Snape, totiž okrem iného, znepokojený aj bol. Použil niekoľko silných zaklínadiel a nič sa nestalo. Neobjavil sa tu nikto z Ministerstva ani žiaden smrťožrút. Podozrievavo sa rozhliadal okolo seba, no nikde ani vtáčika-letáčika, nieto ešte postavy v kapucniach. Je to veľmi zvláštne a podozrivé, premýšľal v duchu. Pomaly sa stmieva. Slnko zapadá za vzdialené hory a vrhá purpurovú a zlatistú žiaru všade naokolo. Začína pofukovať chladný vetrík a obom rozvieva vlasy. Snažia sa viac zababušiť do habitov, no vlhké habity im chladia telá. "Myslím, že tu by sme mohli zostať na noc. Nazbierame trochu dreva a založíme si oheň. Mal by nás ochrániť pred kadejakými tvormi," vyhlásil Severus, keď prišli na miesto, priam stvorené na táborenie. Obaja sa rýchlo pustili zbierať drevo, aby sa čo najskôr mohli zohriať. Raniya mala celkom skrehnuté prsty, od hladu a hrozného zážitku bola celá zoslabnutá a žalúdok mala ako na vode. "To by mohlo stačiť. Teraz sa to pokúsim zapáliť ako pravý mukel. Viete, v detstve som bol zahlásený do viacerých spolkov, aj do pionierského," pousmeje sa Severus. Už v duchu oľutoval, že na ňu pri jazere kričal. Teraz keď vidí, aká je zúbožená, mrzí ho to. Chce jej to trochu vynahradiť. "Ták," zvolal naradostený Severus po nejakej chvíli, keď dva kamene, ktoré o seba otieral, vyprskli iskru. "Už len musíme chvíľu vyčkať a bude nám teplučko. Je tu ešte zopár jahôd, to nám bude stačiť na večeru," prehrabával sa vo svojej veľkej čiernej taške. Kým si obaja pochutnávali na skromnej večeri, slnko úplne zapadlo za vrcholky hôr. Teraz bola všade tma, len ich tváre osvetľovali plamienky ohňa. Nad vatrou poletovali všemožné nočné motýle. Niektoré boli neopatrné a po prílišnom priblížení to zasyčalo a mŕtve telá padali do ohňa. Raniyin žalúdok celkom vypovedal službu. Mala ho scvrknutý sťa sušenú slivku, no statočne jedla. "Môžete si pospať," povedal Snape a pohodlne sa oprel o strom. "Ja budem strážiť okolie." "Vďaka," zívla Raniya nadmieru unavená a vďačná, že od nej nechcel, aby ponocovala. Položila si hlavu na kabelku a schúlila sa čo najbližšie k pukotajúcemu ohňu. "Dobrú noc." "Dobrú," odvetila Raniya už na hranici krajiny snov. Uprostred noci sa preberie. V ušiach jej píska, Snapa nikde. Pahreba už len tlie a pár metrov pred sebou zazrie červené svetielkujúce oči. Pískanie silnie a pridruží sa k tomu šuchot. Začína fúkať silný vietor. Vzduchom sa nesie strašideľný chladný smiech , až Raniyi vstávajú všetky chlpy na tele. Svetielkujúce oči sa približujú. Počuť mľaskanie. Zalesknú sa ostré biele zuby. "Nie! Pomoc!" kričí Raniya, zdvíha sa a uteká do tmy. "Pán profesor, pán profesor Snape. Haló, pomôžte mi, prosím, Severus!" kričí, beží pomedzi stromy, zachytáva sa o konáriky. Obzrie sa a zvreskne. Čierno-červené telo obrovského hada sa rýchlo plazí za ňou, lačne otvára papuľu. "Pomóóóc!" Bác. Padá do nejakej jamy. Na okamih si pomyslí, že je v poriadku a v bezpečí, no opak je pravdou. Obrovský had sa práve priplazil na okraj jamy a odhodlane sa kĺza dolu k Raniyi. Nemá kam utiecť. Vie to on. Vie to i ona. Vedia to obaja. Výkrik jej zamŕza v hrdle a pomaly sa posúva hadovou dutinou, priamo do žalúdka. "Nie, nie NIE!!!" skríkne a prudko sa posadí. Divoko sa rozhliadne okolo seba, zbadá Severusa, ktorý vyzerá, akoby sa práve pohol smerom k nej. "Kde som?" opýta sa Raniya roztrasene. Na čele má kropaje potu. "Ešte stále v Compiegnenskom lese. Nemusíte sa báť. Nič vám teraz nehrozí. Bol to len zlý sen. Radšej skúste znovu zaspať," snaží sa ju upokojiť. "Keď ja nemôžem zaspať. Vždy keď privriem oči, vidím ten hrozný obraz z jazera. Znovu cítim na sebe to telo, nemôžem dýchať. Žerie ma," bľaboce Raniya. Zrazu prepukne v plač. Hlasný a neovládateľný. Strach, šok a únava sa podpísali na jej mladom organizme. Tento plač je oslobodzujúci. Severus na ňu okamih hľadí, nevediac čo robiť, potom sa prisunie k nej a opatrne, akoby bola z porcelánu ju objíme. "Nebojte sa. Nič sa vám nestane, sľubujem," šepká jej do ucha a nemotorne hladí po chrbte. "Ja sa ale bojím," zaševelí dievčina medzi zvlykmi a schováva si tvár do Severusovej hrude. Nikdy nechcela pred ním ukazovať svoju slabosť, no nezvládla to. A keď si spomenula na svojich priateľov a rodičov, bolo jej stokrát horšie. "Kým som tu, nič sa vám nestane. Veríte mi?" pozrie do Raniyiných uslzených očí. "Budem na vás dávať celú noc pozor, dobre?!" "Dobre," znovu zaborí tvár do jeho hrude. "Mám vám zaspievať uspávanku?" pokúša sa zažartovať Severus. "Buďte pri mne," znie odpoveď. "Budem," prisľúbi nežne a objíme ju pevnejšie. Niečo sa v ňom rúca. No nevie prísť nato, čo. Doteraz si z neho robili posmech, že je ako chodiaci cencúľ a teraz sedí kdesi uprostred lesa pri ohni so svojou žiačkou v náručí. Pokrúti hlavou. Ostražito sa rozhliada okolo. Ak sa niekto zjaví, musí byť pripravený. Dlhé hodiny sedí na zemi v objatí s Raniyou, sem-tam mu hlava trochu ovisne, no hneď sa zdvíha. Keď sa začalo brieždiť, prvý nesmelý lúč slnka, pošteklil Raniyu na tvári. Otvorila oči a prvé, čo uvidela, bola Sverusova uvoľnená tvár v spánku. Nevyzerá tak zle, dokonca vie byť aj milý.Ktovie, prečo sa večne tak kyslo a mrzuto tvári?! Zrazu nezmyselne zatúži dotknúť sa Sverusovej tváre. Naťahuje ruku k jeho perám, no tesne pri nich sa zháči. Čo to robíš, ty bláznivá, vynadá si v duchu, prsty zovrie v päsť a položí vedľa tela. Severus sa pomrví. Raniya z neho rýchlo zoskočí. Snape otvorí jedno oko, potom druhé. Na okamih sa mu tvárou mihne úsmev. "Dobré ráno, vyspali ste sa......?"spytuje sa a vystiera si stuhnuté končatiny. "Dobre," zaklame. V skutočnosti sa stále budila, aby sa uistila, že jej nič nehrozí. "To je fajn. Mohli by sme ísť ďalej. Potom sa aj najeme," zahasí Severus oheň a s očakávaním pozrie na Ranyiu. "Och, áno," neochotne vstáva. Najradšej by sa zvalila do trávy a zavrela oči. A tak znova kráčajú. Hodinku, dve, päť. Už chcela upozorniť Snapa na tie sľúbené raňajky, keď tu zastal, otočil sa k nej a oznámil: "Tu sa môžeme najesť." To už bude pomaly olovrant, frflala v duchu dievčina. "Môžem "raňajky" pripraviť ja? Prosím! Chcem to nejak pekne naaranžovať, ako vďaku za záchranu života," vyhŕkne zrazu nadšene. Severus nadvihne obočie. "V poriadku, tak ja zbehnem pre vodu. Z toho potôčku, okolo ktorého sme šli," upresní. "Nie je to ďaleko. Keby niečo, kričte. Prútik nepúšťajte z ruky." Pomaly odkráčal. "Tak toto nie je pravda! To je perfektné! Tento les je samé prekvapenie!" zvolala Raniya, keď zdvihla hlavu a priamo pred sebou uvidela strom, na ktorom rástli kokosy. Zdvihla jeden, rozbila ho napoly, do prvej časti naliala mlieko a druhú použila ako misku. Otvorila kabelku a s potešením vytiahla nôž, ktorý onej noci vyhrala. Konečne ho zužitkujem! Zabratá do úvah vydlabáva vnútro kokosu, na drobné kúsky krája zvyšné jahody a čučoriedky a snaží sa to pekne upraviť. Ták, už len kvetinku a je to hotové. Zapichne do misy púpavu a nadšene si obzerá svoje dielo, práve keď sa vracia Severus. "Výborne to vyzerá," pochváli ju a položí na zem, vodou naplnený pohárik, vyrobený z kôry stromu. "A aj to výborne chutí," usmeje sa. Raniya sa usmeje tiež, no vtom zbledne ako krieda. Severus, zelený ako tráva, klesá na zem s vyvrátenými očami.
 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.